reklama

Trest, úplatok, zaucho, či pochopenie samých seba.

Výchova dieťaťa naozaj nie je jednoduchá. Možno práve preto, že aj my sme boli vychovávaní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Vychovávala nás mama, otec, škola a teda aj systém, niekoho možno aj ulica.

Všetci to robili po svojom. Potom je pre nás ťažké povedať, čo bolo pre nás vtedy správne a čo nám bolo viac na škodu. Mamkina neha a emócie, otcova tvrdá ruka, potom prišla škola, ktorá nám začala vtĺkať nejaký systém, čo neskôr aj tak nebola pravda.

Niekedy, keď sa dnes pozerám, ako vychovávajú rodičia svoje deti, mám skôr pocit, akoby vychovávala mama otca, otec mamu, škola rodinu a toto všetko podlieha výchovnému vplyvu spoločnosti. Len to dieťa nikto nevychováva.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prvých štyroch rokoch dieťaťa, je to hádam najkrajší čas detí. Samé láskanie a „zdrobneninky", deti sú zasypané plyšákmi, repolerami a hračkami od rodičov, ujkov, babiek a neviem koho ešte. Všetká pozornosť je otočená na to krásne a milé dieťa. Potom príde škôlka a dieťa nevie pochopiť, ako sa zapojiť do kolektívu. Len čo to pochopí, ide do školy, kde už nie je stredobodom toho kolektívu, ale musí začať rešpektovať autoritu a nevyrušovane sedieť na vyučovacích hodinách a „bez mrknutia oka" stráviť tie „nezrozumiteľné a zbytočné veci", ktoré do neho začne sypať človek, ktorého vlastne ani nepozná - učiteľ. A učiteľ často ani nechce, aby ho to dieťa vôbec spoznalo. Dieťa to nechápe a prichádza trest. Tá istá ruka otca a matky, ktorá doteraz hladila - trestá. Tie isté ústa, ktoré doteraz chválili a fúkali boľačky, nadávajú. A škola povie, že dieťa je nepoužiteľné, hyperaktívne a kde aké, a že musíte navštíviť psychológa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak a poďme vychovávať svoje dieťa.

Teraz? Teraz mu musíte lámať tu jeho malú dušičku. Všetko, čo mohlo do teraz, už nie je pravda a je zakázané. Pre to malé dieťa je to horšie ako zrada. Akoby mu brali to, čo sme mu najprv dali.

Príde druhé dieťa a my robíme to isté čo pri prvom, keď bolo malé. Len to prvé je už trestané a ešte viac nechápe prečo, keď jeho mladší súrodenec to môže a on nie. A to mladšie dieťa ešte netuší, že jeho rodičia robia tú istú chybu, ako pri jeho súrodencovi a tá zrada ho ešte len čaká.

Deti sa s tým nezmieria, no nakoniec to prekonajú a odrastú. A príde puberta. Raz som počul takú vetu - puberta dieťaťa začína vtedy, keď dieťa pochopí, že jeho rodičia robia a hovoria samé hlúposti a končí vtedy, keď si to dieťa všimne, že jeho rodičia začali robiť „pokrok". Podľa mňa je to celá pravda o tom, ako vychovávajú niektorí rodičia svoje deti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mám šesťročného syna a od malička sa mu snažím nie diktovať, ale vysvetľovať. Myslím, že to chápe a ak si všimnem, že niečo nepochopil a robí niečo čo by nemal, viem že som mu to zle vysvetlil a pracujem na SEBE ďalej. Možno by niekto povedal, že keď dieťa začne nejako vystrájať, napríklad - skákať do rozhovoru, alebo presadzovať si nejakú hračku pred výkladom hračkárne, nie je čas na nejaké vysvetľovanie a radšej mu kúpi to čo si dieťa presadí, alebo mu treba dať rovno za ucho. Ale to, že to dieťa robí, je iba nezvládnutá rola rodiča v predchádzajúcich rokoch. Inak povedané, ak sa dieťaťu vysvetľuje tak, aby to pochopilo, tak to proste chápe a nie je dôvod na nejaké fyzické tresty. Áno chce to čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätám sa keď som „odrastal", ako nám rozprávali starší ľudia - „tá dnešná mládež". Čo už, veď nás vychovávali naši rodičia a spoločnosť, ktorá nám vtĺkala svoje chyby. No nemôžeme sa za to na nich hnevať, veď aj ich vychovávala spoločnosť a naši starí rodičia, ktorí robili tie isté chyby a oni boli tiež vychovávaní na chybách.

Dnes sa to zdá, že je to ešte horšie. Ale je to „iba" nezvládnutie demokracie. Kto nás mal naučiť demokracii? Naši rodičia, ktorí po nej celé roky túžili, ale nechápu ju? Mám 30 rokov a teda mňa zastihla demokracia v najdôležitejšej etape môjho vývoja a preto tiež robím chyby. No mne ešte pomohol v tom prechode ustálený pohľad na „vec" mojej vtedy zrelej mami, ktorá mňa a sestru vychovávala sama. Ale vidím, že sú aj ľudia, ktorí na „vstupných pohovoroch do demokracie prepadli" a už im nikto nevysvetlí, aký je rozdiel medzi demokraciou a anarchiou. A preto vzniká hádam ten najväčší problém a to je generácia, ktorú vychovávala anarchia a oni v tej výchove pokračujú.

Často sa zasmejem a poviem - „ja som ešte taký mladý a neskúsený". Ale nevravím to preto, aby to znelo ako výhovorka či ospravedlnenie mojich chýb, ale možno práve preto, aby som bol v strehu, či to, čo robím je správne. Inak povedané premýšľam nad tým „kam to ide".

A možno, keby každý nad tým rozmýšľal, tým nechcem povedať, že tak ako premýšľam ja je správne, ale aspoň keby sa nad tým zamyslel, tak dnes by nemuseli byť učitelia chránenými osobami, štrnásťročné deti by vedeli, že nie sú stredobodom vesmíru a vôbec - možno by nebola taká vysoká rozvodovosť. Veď aj rozpad rodiny je následkom nášho myslenia, alebo dôsledok nášho myslenia a teda výchovy. Asi ste už počuli vetičku manželov - ona si myslí, že on sa zmení, ale on sa nezmení a on si myslí, že ona sa nezmení, ale ona sa zmení. Je to preto, lebo vychová prebieha počas prvých štyroch možno piatich rokov života a preto v skutočnosti sa nezmení ani on a ani ona. Len ona chce istotu a on je večné dieťa. Po tom piatom roku detstva, to sú už iba skúsenosti a učenie faktov. Ak sa „vzdáme" výchovy našich deti v prvých rokoch, potom ich budeme vychovávať celý život a aj tak sa už na veci nezmení nič. Nepomôže ani fyzický trest. Veď fyzický trest je v detstve vrátený strachom dieťaťa a ak si to rodičia neuvedomia v neskoršom veku to môže byť - ak to trocha vyhrotím - vrátené fyzicky rodičovi. „A prečo nie veď to je normálne presadzovanie názoru". Taký rodič, ktorý trestá nemôže chápať svoje dieťa a preto mu len nasilu presadí svoj názor. A ak niekto povie - „ďakujem otcovi, že ma bil", nevie, aký je skutočný vzťah s otcom založený na dôvere a nie strachu. Strach vekom ustúpi, ale rešpekt a odstup už nikdy. Preto pri výchove treba pochopiť detskú dušu a skúsiť sa vžiť do ich myslenia. Veď tie deti to naozaj nemajú ľahké. Musia sa dokázať prispôsobiť tomu, čo sa tu vytváralo celé generácie s výhovorkou, že to je pre ne to najlepšie. A ak sa im to nevysvetlí ale diktuje, vysvetlia si to samé - tak ako to chcú oni. A tu sa prevráti demokracia na anarchiu, láska sa podmieňuje zhmotnením svojich túžob a „len ten môj názor je ten správny a presadím si ho za každú cenu". Preto sa nechápeme ako ľudia a nechceme cítiť to, čo cítia ostatní, lebo nám bol náš život vytĺkaný z hlavy a nie vysvetľovaný k pochopeniu.

Ján Tomajka

Ján Tomajka

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som otec, manžel, syn, brat,...sused, kamarat...dlhodoby kandidat na Hlavu rodiny,ale hlavne vecne dieta Zoznam autorových rubrík:  systemľudiarodinapotulkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu