reklama

Občas vidím anjelov.

Z toho človeka „čosi ide"..., každý už sme asi zažili tento zvláštny pocit. Stretávame takýchto ľudí možno aj každý deň. Ľudí, ktorí nám dokážu pohladiť našu dušu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Raz, na služobnej ceste, som sa zastavil na obed v jednom motoreste. Bol som unavený a ak by som povedal, že sa vo mne začínala rozťahovať „pani depka", asi by som nebol ďaleko od skutočnosti, ako som sa cítil. Všetci sme už asi zažili ten pocit, keď nám niečo nevychádza tak, ako by sme potrebovali.

V tej reštaurácií bolo takmer úplne plno. Sadol som si hneď pri dverách. Sledoval som chvíľku ľudí, niektorí už jedli a niektorí ešte nie, no podozrivo ticho sa každý bavil..., pripadalo mi, ako by chceli predo mnou niečo tajiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtom sa ku mne ozval hlas, ktorý bol pre mňa taký..., povedal by som „osobný". Kým som presunul pohľad z okna na osobu, ktorá sa ku mne ozvala, prebehlo mi hlavou..., kto ma tu pozná? Stála tam čašníčka a pozerala sa mi do očí s úsmevom na tvári a zopakovala..., dobrý deň, čo si dáte...? Viete, jej sa v jednom pozdrave a jednej otázke podarilo s cudzím človekom nadviazať, taký ten osobný kontakt. Ja som mal v tej chvíli pocit, že tá čašníčka tam bola iba pre mňa a dokonca aj keď nevedela kto som, ako sa cítim a od kadiaľ som..., mal som pocit, akoby ma chápala. A pritom som nepotreboval, žiadne ľutovanie. Objednala PRE MŇA to, čo som si požiadal a s tým istým úsmevom, myslím tým osobným úsmevom a informáciou, že za chvíľočku to bude sa otočila a odišla. Kým som čakal, sledoval som ostatných hostí, ktorých obsluhovala ako ju vnímajú. Mal som pocit, že každý bol na tom tak, ako ja keď som prišiel, ale keď sa ku ním prihovorila, akoby v tých ľuďoch ostalo kúsok jej úsmevu. Vtedy som si uvedomil, že napriek tomu, že som nebol usmiaty, myslím tým, že som nemal úsmev na tvári, zaregistroval som úsmev vo svojej duši.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dojedol som, zaplatil za obed a „aspoň som zaplatil" aj za službu (a tým nemyslím, že mi dala pod nos tanier), ktorú pre mňa ta čašníčka spravila.

Bol som rád, že som sa tam zastavil, totiž mohol som aj o pár kilometrov skôr, alebo neskôr. A mohla tam byť tá čašníčka, ktorá sa Vás opýta strohým, nevľúdnym hlasom, akoby ste ju otravovali a pritom si bude klepkať po poznámkovom bločku perom a pozerať hocikam, len nie na Vás.

Viete..., ak niečo robíme, mali by sme dať do toho aj niečo zo seba a aj keď sa niekto nájde, niekto, kto by povedal... „ja robím s ľuďmi a skúste sa potom usmievať"..., tak ja vravím... práve preto! Nejaký človek mohol ísť na poštu usmiaty, no tam mu prvý krát padol úsmev, keď počul iba - praaask, praaask, ďalší!!!. Príde potom do potravín a vyjde z neho - chleba, rožky, všetko!!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde je ten kontakt..., ľudský kontakt. Prečo to nerobíme prirodzene?

Bol by som rád, keby sme stretávali na úradoch a v službách ľudí, ktorí nám dajú viac ako sme si žiadali. Prial by som si aspoň jeden deň v „hesle" - všetko s pochopením a úsmevom. Možno si všimneme, že sa to dá robiť stále.

Alebo je to strach človeka pred človekom, čo mu v tom osobnom kontakte bráni?

Ján Tomajka

Ján Tomajka

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som otec, manžel, syn, brat,...sused, kamarat...dlhodoby kandidat na Hlavu rodiny,ale hlavne vecne dieta Zoznam autorových rubrík:  systemľudiarodinapotulkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu